19. Erasmus a vzťah na diaľku
19. Erasmus a vzťah na diaľku
Milí moji čitatelia, nakoľko je dnes Valentín, rozhodla som sa vám napísať článok o mojej obľúbenej téme – o láske.
Erasmus a vzťah na diaľku – je to zlúčiteľné?
Je mi to ľúto, no neviem vám odpovedať. Každý jeden vzťah je jedinečný a funguje svojim vlastným spôsobom (ktorý možno ľudia okolo vás nevedia pochopiť). Preto vám neviem dať jednoznačnú odpoveď.
No čo vám môžem s určitosťou povedať je, že vzťah by vás rozhodne nemal obmedzovať vo vašich snoch a túžbach, naopak, mali by ste v ňom nájsť oporu na ich realizovanie. Je možné, že si uvedomíte, že bez seba nemôžete žiť. Je možné, že si uvedomíte, že vám to ide až príliš dobre a posuniete sa ďalej každý svojou vlastnou cestou.
Ja by som vám ale rada dala radu do života – bude to tak, ako to má byť.
Spoznáte nových ľudí? Áno. Bude vaša vernosť preskúšaná? Nemyslím si, som toho názoru, že keď ste naozaj zaľúbení, tak jednoducho nebudete hľadať nič iné, resp. budete hľadať svoju polovičku, ktorá vás čaká doma. Bude vám smutno? Hrozne, neuveriteľne, až to bude bolieť. Zvládnete to? Je to na vás. Obidvoch.
Je dôležité si ale uvedomiť, že nejdete preč na celý svoj život, a v diaľke vás čaká dátum, kedy sa vrátite naspäť a budete zasa spolu.
A okrem toho existuje Skype, Messenger, Ryanair, Wizzair a študentské zľavy na vlaky.
Nie, nie je to to isté vidieť sa iba cez obrazovku ako sa stretnúť, no stále máme oveľa lepšiu situáciu ako kedysi. Vďaka internetu v mobile môžete byť v kontakte takmer nonstop.
A nič vám nebráni v tom, si naplánovať návštevy, cesty domov a verte mi, keď sa uvidíte po dlhšej dobe, budete sa na spoločne strávený čas pozerať úplne inak a inak si ho budete aj vážiť (a užívať).
Samozrejme, ono to na človeka doľahne, že ste zrazu sami v cudzej krajine a ste tak ďaleko od seba.
Prvý krát som šla domov po mesiaci a pol (7 týždňov) od začiatku môjho Erasmu. A keď som konečne došla bolo to hrozné a skvelé zároveň. Cítila som sa skvelo, že som už zvládla takú dlhú dobu, že som sa konečne videla so svojou milovanou polovičkou a že som ho mohla konečne objať a dať mu pusu. Samozrejme, plakala som keď som prišla, a ešte viac keď som odchádzala.
Keď som sa vrátila do Španielska bolo to zlé (moje kamarátky by vám o tom porozprávali), no iba pár dní. Od vtedy som nacestovala hore dole už mnoho krát, no prvé dni je to stále hrozné. Únava zmiešaná s hladom a uvedomením si, že posledné dni ste sa budili vedľa svojej milovanej osoby a že vás opäť čaká isté časové obdobie, kedy sa neuvidíte, je hrozné.
Ale pomaličky sa vám nakopia starosti, povinnosti a radosti. A nehovorím, že zabudnete na to, ako vám chýba, no naučíte sa to znášať lepšie (alebo vám proste dôjde, že keď budete plakať hodinu v sprche, aj tak vám to nepomôže, akurát vás bude bolieť hlava).
A ono sa to ozaj zlepší. Postupne budete stále viac a viac zasa vy, začnete sa tešiť na vaše najbližšie stretnutie, dni začnú ubiehať rýchlejšie a ani sa nenadejete a zasa budete spolu. A samozrejme, veľmi pomáhajú skvelí kamaráti, ktorý budú počúvať vaše náreky aj o pol noci a vždy si s vami radi spravia babskú online jazdu s romantickým filmom, pohárom vína a syrom.
A teraz na veselšiu nôtu, vám porozprávam o pár príkladoch, s ktorými som sa doteraz stretla a sú mi veľkou inšpiráciou a motiváciou do života.
Príklad číslo 1: Kde bolo tam bolo bola raz moja úžasná najlepšia kamarátka. Po strednej, moje kroky putovali na veterinu a jej kroky leteli do Dánska. Pred maturitou si stihla nájsť frajera. S ktorým to nevyšlo. No potom, v lete pred odchodom si našla toho pravého. Ich vzťah vyzeral následovne: prvý rok študovala v Dánsku. Stretávali sa na Slovensku, v Dánsku aj niekde uprostred. Na druhý rok išla na Erazmus do Barcelony. Takže ten rok sa stretávali doma a v Barcelone. Tretí rok sa rozhodli, že už ich nebaví vzťah na diaľku. Jej priateľ dal výpoveď na Slovensku, zbalil sa a prišiel za ňou do Dánska, kde si spolu šťastne nažívajú. (A ja už šťastne plánujem svadbu, napriek tomu že o tom nevedia).
Príklad číslo 2: Tým, že som sa rozhodla to risknúť a prísť do Španielska, podarilo sa mi spoznať skvelú osôbku, ktorá bojovala so vzťahom na diaľku už pred príchodom na Erasmus do Španielska. Jej drahá polovička je totižto z Mallorky. Rok pred príchodom fungovali tak, že sa snažili stretávať čo najčastejšie ako to išlo – aspoň raz do mesiaca. Po príchode do Španielska sa im však naskytla skvelá možnosť – bývať spolu. Takže polovička z Mallorky sa vzala a prišla za polovičkou do Murcie, našla si tu prácu a nažívajú si tu šťastne a spolu. (Áno, samozrejme že som sa pozvala na ich svadbu)
Príklad číslo 3: Za siedmymi horami a siedmymi dolami bola raz jedna dvojica, čo sa dala dokopy ešte dávno, dávno na strednej škole. O pár rokov na to sa jedna polovička rozhodla, že nastal čas sa konečne pozrieť do Španielska a že chce ísť na Erasmus. A aj išla. Nie je to jednoduché, no bojujú a postupne si uvedomujú stále viac a viac aké vzácne sú chvíľky, ktoré môžu spolu stráviť, a ako sú pre seba dôležití. Nie, v tomto príbehu sa (bohužiaľ) nikto nikde nepresťahoval a na svadbu som ešte príliš mladá.
Všetko sa dá zvládnuť, no musíte byť na to dvaja a bojovať spolu. Môžete to brať ako skúšku, čo všetko váš vzťah zvládne.
A keď budete naozaj chcieť, všetko zvládnete. Pretože ste tím. A ste v tom spolu.
Prajem Vám krásneho Valentína a veľa krásnych chvíľ strávených s milovanými.
A veľa sily a lásky do všetkých vzťahov na diaľku.
Vaša Radka